Dva týždne Slováka v Tokyu: Všetko o zrážkach kultúr

Autor: Radoslav Augustín | 10.7.2013 o 19:50 | (upravené 10.7.2013 o 21:43) Karma článku: 14,73 | Prečítané:  14650x

Prešiel som veľa krajín, no v skutočnosti sa stále pohybujem v Európe. Napriek tomu, že tunajšie národy sú rozličné, po návšteve Japonska sa mi zdá Bratislava a Viedeň omnoho podobnejšia, ako predtým. V Japonsku som bol zástupcom Európy.

Dva týždne som pozoroval Tokyo a správanie jeho obyvateľov. Možno som ovplyvnený balíkom predsudkov, no neprišiel som na nič nové. Spoločnosť tu nie je postavená na individualizme, ale na príslušnosti k skupinám. A hory betónu, ktoré ľudia okolo seba stavajú, tu rozmiestňujú podľa inej logiky. Mesto je hustejšie a je tak menej priestoru na samoúčelnú krásu. Ale po poriadku.

Ticho makajme vs. vykrič o sebe, že si super

V Japonsku prevládajú skôr útle gestá, prejav je zväčša subtílny. Ľudia nepôsobia, že chcú zabrať viac priestoru a upútať viac pozornosti. Skôr naopak, akoby predpokladali, že v ich priestore sa potlačíte aj vy. Akoby tam prevládal pocit, že všetko má svoj čas a každý má svoje miesto.

 

Čiastočne je to pravda, v Japonsku totiž hierarchia nepustí. Mladý človek musí poslušne a intenzívne študovať, aby si našiel dobrú prácu. Musí roky tvrdo pracovať a vytvárať si dobré vzťahy vo firme, aby postúpil. A byť na vedúcej pozícii po pätnástich rokoch vo firme, to si treba vyhodiť z hlavy. Princíp vážnosti a moci skúseností prichádzajúcich vekom je tu stále veľmi silný. Preto netreba robiť okolo seba šou. Stačí tvrdo pracovať. Ak si uvedomíte, že Tokyo v súčasnej podobe je vybudované zhruba za 60 rokov, pocítite k tomuto spôsobu usmerňovania ľudskej produkčnej kapacity úctu.

 

1020872_10201212584142175_41402791_o.jpg


Naopak, najmladší slovenskí dospelí chápu svoje šance na svete tak, že sa treba snažiť byť lepší a výraznejší ako druhí, pracovať na svojich silných stránkach a dobrom odprezentovaní svojich schopností. Dvadsiatnici veria, že o päť rokov môžu byť úspešní. Extrémne malé množstvo ľudí, ktorým sa to podarí, sa vystavujú ako dostupný pozitívny príklad. To všetko produkuje snahu byť výrazný a strach, že sa úspech nedostaví.

 

Dospievajúci sa vždy búria proti začleneniu do systému, ktorý sami nevytvorili. No tunajšia extrémna stádovitosť produkuje mladícky protest v zdurenej podobe. Tokijské ulice sú cez víkend známe skupinkami postavičiek v temne čiernych, alebo výrazne pestrofarebných farbách. Sú to mladí ľudia ako vystrihnutí z komixov. Aj protest sa tak prejavuje nemo - výrazným vzhľadom.

 

Myslím, že s týmto všetkým súvisí povestná úctivosť. Keďže ľudia nesúťažia, akoby cítili výrazne menšiu potrebu byť v komunikácii ten múdrejší a nadradenejší.

Odhalenie! Ľudia chcú sex a hry

Skupinový princíp nefunguje len pri práci, ale aj pri vypúšťaní pary. Napríklad u nás sú herne skryté, zalepené čiernymi tapetami a vstup do nich sa považuje za spoločenskú degradáciu. V Japonsku sú herne otvorenou a živou spoločenskou inštitúciou, v ktorej sa stretávajú školáci, pracujúci i dôchodcovia. A také sú aj hry - od “pachinka” až po výherné automaty. Všetko bez príchute zakázaného ovocia. Podobný príklad sú verejné domy - každý vie, kde hodinové hotely sú, je ich množstvo a sú veľmi výrazné. Cenníky kričia na ulicu tak, ako totemy s cenami pohonných látok u nás.

 

975370_10201154239763602_677566259_n.jpg

 

Spoločnosť tu ráta s celým spektrom ľudských potrieb, pričom naša sa skôr prispôsobuje fiktívnemu ideálu. So sexom či hrami sa tu zaobchádza tak, ako s potrebou jesť či spať - spoločnosť dbá, aby boli dostupné a trh sa stará o to, aby súvisiace služby boli čoraz lepšie. Vášne sú priznanou súčasťou verejného priestoru.

 

Za zvláštne sa tu nepovažuje spať na ulici, najmä po prehnanom nočnom pití a odchode posledných vlakov. Ľudia, obklopení večne živým a pulzujúcim mestom, necítia strach z prepadnutí a okradnutí. Mesto ako priestor, kde sa verejne exponujú vaše vášne, je predsa prirodzeným miestom aj pre spánok.

Obrovské Tokyo má ľudskejšie rozmery

Široký bulvár Ginza, plný luxusných obchodov, projektovali architekti zo zahraničia ako prvý veľký tokijský bulvár západného strihu. Tokio však priestor zaplnilo po svojom. Veľké ulice zostali. No ak zájdete trochu hlbšie, bloky v skutočnosti zaplnili nové labyrinty uličiek, lemované úzkymi budovami. Tak je to v Japonsku zvykom, miestom sa neplytvá a budovy veľké ako celý pozemok stavia možno tak cisár.

 

997859_10201149179277093_1581346297_o.jpg

 

Japonské mestá nemajú centrá a mená majú len väčšie ulice. Je to labyrint, kde aj na jednom kilometre štvorcovom nájdete malé mestá. Samé drobné úzke stavby, chodbičky, uličky, domčeky, záhradky. Limitovaný priestor ostrova nepustí. Typická krčma má pôdorys desať metrov štvorcových s jedným poschodím. Cez najväčšiu stanicu metra a železnice prejde denne vyše 4 miliónov ľudí, no všetci cez úzke chodby. Napriek tomu že Tokyo je ako celok obrovské, reálne prostredie, v ktorom sa pohybuje človek, má ľudskejšie rozmery ako rozťahané európske mestá alebo naše sídliská. Nakoniec, keď ste všetci skupina, prečo by ste sa od seba nejak vzďaľovali.

 

Tokyo mení na metropolu s výzorom budúcnosti hlavne sama veľkosť a obrovský dopravný systém, charakteristický hustým systémom železníc a diaľnicami nad hlavami ľudí, ktoré sa vo vzduchu pretínajú so železničnými traťami.

 

991193_10201149211117889_1311374251_o.jpg

 

Čo ľudia zvyknú stavať, ak majú malý priestor, môžeme v malom vidieť aj na bratislavských Dlhých dieloch. Samé podchody, nadchody, tunely, paralelné poschodia vo verejných priestoroch. V Tokyu nikdy neviete, či kráčate po nadchode, alebo je to už "skutočná zem". Niekedy to ani nie je možné - čo ak je pod vami krytá celá ulica, ktorá je v skutočnosti najrušnejšia? Treba sa zvyknúť, že metro, na ktoré prestupujete, nie je v podzemí, ale pokojne môže pretínať tretie poschodie obchodného domu, ktorý pristavali k stanici. Tu nie je vlaková stanica jednou budovou, ktorá má presne ohraničnený priestor. Je priamo súčasťou väčšiny budov okolo a traťami vychádzajúcimi z viacerých strán a úrovní tvorí akoby žily mesta.

Mimochodom, už som pochopil, prečo si Japonci u nás všetko fotia. Taký živý skanzen minulosti ako v Európe sa len tak často nevidí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?